Príbeh DEICIDE poznáte. Túto kapelu v roku 1987 vo floridskej Tampe založili bratia Hoffmanovci. S druhým demom „Sacrificial“ a s Glenom Bentonom si to napiekli za šéfom Roadrunner Records a povedali mu (tak vraví legenda) „sign us, you asshole!“ Vtedy vznikli DEICIDE. A z týchto DEICIDE boli v roku 2004 bratia Hoffmanovci „odídení“. Je to už starý príbeh, a o pár rokov nato (2007) sa Eric a Brian rozhodli oživiť ten ešte starší a pôvodný. Nie že by v medzičase zopár bánd s názvom AMON nepribudlo, ale úprimne, nejaký český, poľský či švajčiarsky (a ten hral na svoju dobu celkom dobrý death/black metal) nemali ako rozhádzať kult, ktorý vydal demá „Feasting The Beast“ a „Sacrificial“, a v podobe zvlášť prvých troch albumov DEICIDE napísal kusisko deathmetalovej histórie.

Treba povedať, že prvé štyri roky hoffmanovský „trucpodnik“ pôsobil vo veľmi veľkom utajení, až to vyzeralo, že sa koná stále len nejaké strašenie a „skutek utek“. Potom sa však na Youtube objavilo video k „Among Us“ a priznám sa, začal som čakať niečo, čo trónom DEICIDE môže slušne zalomcovať (zvlášť po drsne odfláknutom vystúpení „bohovrahov“ u nás doma). Už len videoklipová prezentácia kapely ukázala death metal, s ktorým sa fakt neoplatí žartovať. Death metal, ktorý aj vizuálne bol ako zo zlatého veku, nie ako od chlapcov, ktorí si do skúšobne odskočili po rozvážke pizze.

K dispozícii je už od mája dlhohrajúci debut „Liar In Wait“, o korý sa dosť nepochopiteľne nepostaralo žiadne vydavateľstvo, a AMON si ho vydali sami. Možno sa len rozhodli mať všetko pod vlastnou kontrolou, koniec koncov, rokov a skúseností na to, aby vydávanie zvládli bez niekedy otravne na krk funiaceho alebo nespoľahlivého medzičlánku, majú dosť.

Štvorčlennú zostavu okrem bratského gitarového tandemu tvoria bubeník Mike Petrak (to by ma zaujímalo, odkiaľ prišli jeho predkovia, na Mayflower sa neplavili celkom určite), predtým člen deathmetalových LEPROSY a SUCCESS WILL WRITE APOCALYPSE ACROSS THE SKY (mal som to doma a napriek veľmi podozrivému názvu to nebola celkom kravina) a post vokalistu a basáka zaujal Jechael, v civile Jesse Jolly, pôsobiaci zároveň v blackmetalových PROMETHEAN HORDE a majúci za sebou veľmi pôsobivú kariéru v takých deathmetalových záležitostiach ako BLASTMASTERS, DIABOLIC, CRIMSON MASSACRE alebo AFTER DEATH (čosi ako reunion NOCTURNUS s niekoľkými pôvodnými členmi). A v SUCCESS... si zahral tiež. Od takejto zbierky hudobníkov by sa už čo – to dalo očakávať, nemyslíte?

Nemusíte byť Dalibor Vrána na to, aby ste už v prvých sekundách deväťskladbového smrtiaceho opusu zvolali „Florida přijela!“. Pretože presne tam „Liar In Wait“ zemepisne i štýlovo patrí. Agresívny, pochmúrny, nekompromisný, vážny a prísny death metal v duchu scény, ktorú už v 80. rokoch zakladali MANTAS/DEATH, MASSACRE, OBITUARY, AMON (pochopiteľne) a ktorá po roku 1990 udávala tón tej svetovej – úprimne povedané, bez Floridy by aj dianie v Škandinávii, Británii, vo zvyšku Štátov a vo väčšine sveta možno vyzeralo o dosť inak. Floridský štýl každý, kto má death metal napočúvaný, skrátka rozozná, a rozozná aj to, či sa ním kapela odinakiaľ inšpirovala.

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše – album sa vydaril, Hoffmanovci vlastne ani nemali priestor na to, aby niečo zbabrali. Sadili do vynikajúcej živnej pôdy, ktorú predstavujú demá AMON a zásadné albumy DEICIDE – podieľali sa na všetkých. A tak „Liar In Wait“ z veľkej časti vyznieva ako pokračovanie tvorby z albumov „Legion“ a „Once Upon The Cross“. Vzhľadom na to, že okrem AMON a DEICIDE nie sú známe iné kapely, kde by Eric a Brian pôsobili, je to dosť pochopiteľné.

Technické, a zároveň priamočiare a agresívne, temné kosenie Zubatej, to je smer, v ktorom sú doma a ktorý môžu vyučovať. A oddych po zopár nie úplne vydarených albumoch DEICIDE im prospel, počuteľne nabrali sily a vrátila sa im energia, „Liar In Wait“ totiž drví, ničí a nezľutuje sa nad ničím. Je vo veľkej miere o rýchlosti a klepaní, vhodne prekladanom voľnejšími pasážami a vyšperkovaný častými sólami, niekedy priam nečakane melodickými. Hrá sa podľa klasických vzorcov z 90. rokov, ale divoko, živo a surovo. Musím vyzdvihnúť, že death metal v podaní súčasných AMON je počuteľne death metal od ľudí, ktorí tento žáner majú radi a vedia, ako ho zahrať príťažlivo a bez odbočovania k akýmkoľvek iným metalovým žánrom. Hrajú ho stopercentne čisto, s dušou, samozrejme čiernou, opovrhujúcou božskosťou a svätosťou pre ľahko ovládateľné masy, rúhajúcou sa a obracajúcou sa k mystériám dávnych čias a ešte dávnejších svetov. Sila, individualita, pýcha a boj, aj to sú časté atribúty textov, prednášaných veľmi kvalitnými Jechaelovými vokálmi. Ani tu AMON neexperimentovali a zaranžovali ich tak, že to dosť často pripomenie DEICIDE. Ako negatívum to rozhodne nevnímam, do hudby, aká je hoffmanovským trademarkom, sa asi ani nič iné nehodí, je to vokálne podanie, ktoré pôsobí presvedčivo hrozivo, a na totálne vokálne extrémy sú tu aj tak iné kapely.

Pokiaľ ide zvuk, môžem povedať, že na základe klipu a tých dosiek na žehlenie miesto hmatníkov som očakával čosi o dosť hlbšie a mohutnejšie, album znie skôr ako súčasná verzia floridského zvuku z 90. rokov, ale znenie je v poriadku aj tak, ako je. AMON na dlhohrajúcom debute sú už teraz nebezpečným súperom súčasných DEICIDE, o ktorých sa hocikedy môže pokúsiť únavový syndróm, a v spoločnosti HATE ETERNAL, CHAOS INCEPTION a podobných žánrovo príbuzných spolkov im to celkom pristane.